26 februára, 2023

Téma, o ktorej možno nechcete počuť, ale začne sa vás týkať

26. februára 2023

Jasné, vždy je ľahšie rozprávať sa o tom, ako ste plná energie, ako vám zmizli vrásky vďaka botoxu, ako ste schudli dve kilá, ako baviť sa o tom, že je to tu… pomaly, ale isto prichádza menopauza. Alebo jej predchodkyňa tzv. perimenopauza.

instagram:

@slabikar_prezenu

slabikar_prezenu

Život po 45 - ke? Pomalší, pokojnejší, pozitívnejší
Otvorene o témach, ktoré stav po 40-tke prináša
Ajurvéda
17,4 tisíc sledovateľov na Facebooku

Ako som sa “uzemnila” a žije sa mi o kúsok ľahšie a lepšie

Po 40-tke si už nedávam záležať na tom, či sa niekomu zapáčim, či nebudem mať roztečenú špirálu okolo očí ani či mi vysoké topánky zoštíhľujú nohy (pretože ich nenosím).

Po 40 - tke mi záleží hlavne na tom, aby som dostala menštruáciu, aby som sa nenasierala kvoli hlúpostiam a aby som neštekala na mojho muža ako pitbull.

Posledné týždne sa mi páčia, lebo som sa “spojila” so sebou (ježiš, znie to tak ezotericky, ale žiadne čáry máry v tom nehľadajte. Našla som si čas na seba, pýtam sa sama seba, ako sa mám (nie, netrpím samomluvou), venujem sa tomu, čo mám rada a podľa mňa som pokojnejšia.

A pritom mi pomohlo len zopár maličkostí. Jeden by povedal - a přitom taková blbost, že jo?

▶️ Nesledujem správy. A je mi dobre. Vobec netuším, čo sa deje doma a vo svete a netrápi ma to. Vždy ráno som letela sťa som si nohy nepolámala na terasu, dala som si kávičku, otvorila som telefón a už sa to na mňa valilo. Ten zabil tú, tá skočila pod vlak, ten má rakovinu… nie, nechcem to čítať, vedieť a dnes pozerám ráno na muškáty, paradajky a je mi dobre.

▶️ Chodím spať so sliepkami, teda - pokiaľ sliepky idú spať okolo 22.00. Zistila som, že som mala strašný deficit spánku a ako sa hovorí, chlap je podráždený, keď je hladný a žena je nervózna, keď je nevyspatá. Spánok bude zjavne jednou z mojich záľub.

▶️ Prestala som niektoré veci brať vážne. Viete, koľko som sa ja nastresovala a nanervovala kvoli hlúpostiam? Nerobím to už. Ak niečo neviem zmeniť, tak neskáčem po plafón a ak to viem zmeniť, tak zdvihnem zadok, idem a riešim.

▶️ Venujem sa záľubám, dokonca som niektoré nové aj objavila - napríklad bicyklovanie a teda aj ten spánok. To, čo mi pomáha, je byť vonku, na vzduchu a tešiť sa z pekného prostredia, z výhľadov. A šľapať do pedálov…

▶️ Šport! Ak hľadáte niekoho, kto bol športový antitalent a neznášal šport, tak ma máte - to som bola ja! Pomalými krokmi som začala zisťovať, čo to ten šport vlastne je a pomalými krokmi som ho začala praktizovať - beh, bicykel, fitko a teda, za tie endorfíny a dobrý pocit to vážne stojí!

#žena #zdravie #sebarozvoj #slabikarprezenu #sportujeme #pohodinda #zenypo40

Tak už sme doma a áno, mama neoddychovala, nesed

Tak už sme doma a áno, mama neoddychovala, nesedela na zadku a všetko vyupratované. Akurát mi ešte stihla povedať, že by som mala poumývať okná, že to nestihla… ach jaj.

Tentokrát, keďže som stále v dovolenkovom “mode”, (ale veď zajtra ma to prejde), zhrnula som pár (pre mňa) výstižných viet, ktoré moj muž počúva odo mňa na dovolenke najviac a najčastejšie. A idem ako verklik.

Tak napríklad - “Len nakuknem do tohto obchodíku.”
Žiaľ, moj muž nemá pre moju záľubu - behám po obchodoch ako divá, ako keby som žila v socíku a dostala sa do Viedne prvý raz v živote, veľké nadšenie. A preto mám na neho fintu a vždy použijem čarovnú vetičku - Len nakuknem…

Vychádzam o pol hodinu neskor. Niekedy aj o hodinu, ale to už s malou dušičkou tŕpnem, či už nie je na ceste domov. To viete, to nakuknutie niekedy trvá. On už vystál pred obchodom dieru na asfalte a nechápavo krúti hlavou a vždy sa spýta - veď si hovorila, že len nakukneš.

Lenže nie je nakuknutie ako nakuknutie.

A ako to máte vy?
Ktoré sú vaše najčastejšie vety, ktoré musí vaša polovička počúvať od vás na dovolenke?

Dajte do komentára a ak sa v týchto vetách spoznávate, zdieľajte príspevok, nech aj ostatné ženy vedia, že nie sú v týchto vetách samy.

#manzelstvo #zenypo40 #zenskysvet #dovolenka #totopochopialenzeny #slabikarprezenu

Ako som dnes ráno o 6.45 hod bojovala sama so seb

Ako som dnes ráno o 6.45 hod bojovala sama so sebou

Včera večer som sa prejedla. Nie, prežrala. Keďže to bol náš posledný večer v Slovinsku, muž chcel ísť ešte na drink do baru, lenže ja som mu povedala, že nemožem ponocovať, lebo ráno idem ešte behať a on, že dobre, čo by som kvoli tvojmu odhodlaniu neurobil. Zlatý…

Ráno o 6.45 mi zazvonil budík, že teda “kráska prežratá, obuj tenisky a poďme behať.”
To som si povedala, lenže začala sa hádka a vyjednávanie. Ja verzus ja. Stále tvrdím, že nikdy sa s nikým tak dobre a do krvi nepohádam ako sama so sebou.

Najprv som vyšla na balkón. Priala som si, aby vonku krúpy padali. Nepadali. Blesky trieskali. Netrieskali. Žiaľ. Cítila som, že sa akosi ochladilo, no ale mínusové teploty to neboli. Potom som si povedala, že asi mám prepotené veci z predvčerajšieho behu, lenže nie…

“Ľudmila, neser ma, v kufri máš ďalšie čisté veci na behanie,” povedala som si. Muž spal. Zobudila som ho, že či sa on bude akože vyvaľovať v posteli a že či nepojde trpieť spolu so mnou. Oznámil mi, že on behať nepojde, lebo dnes šoféruje domov.

Naštvala som sa. Nie na neho, ale na seba, že cirkusujem ako malé decko sama pred sebou a že už vážne nemám náladu pre svoju lenivosť.
“Lenivú Ľudmilu zakopem,” povedala som si a vybehla som. Niekedy zlé vlastnosti v nás treba zakopať, spáliť, hodiť do vody a jasne si definovať to nové.

Dala som 6 km a bol to jeden z najkrajších behov. Popri mori. Celý čas som sa pozerala na vodu a ďakovala som, že mi je dopriaty takýto výhľad a že možem behať. A zároveň som pochopila, že vyjednávať sama so sebou je hlúpost, pretože za roky diét - jojo efektov som pochopila, že žiadna diéta, žiadny Ozempic a nič nefunguje, ak nechceš mať sto kíl.

Funguje len jediná rovnica. Koľko kalórií zješ, toľko kalórií vydáš! Amen🙌

#beham #zenyvbehu #portoroz #running #rannybehmamzasebou #precslenivostou #energia #nedietujem #zenypo40 #slabikarprezenu #womanover40

Kým my sme na predĺženom víkende v Slovinsku,

Kým my sme na predĺženom víkende v Slovinsku, k nám domov prišla moja mama. Babysittovať našich dvoch psíkov - pudlíkov. Postarších pánov. Nuž a volá mi…

“Ľudka, ako vypnem svetielka na terase?”
Bola u nás búrka a vyplo nám poistky. Svetielka na terase zostali svietiť, a tak ju muž naviguje, ako ich vypnúť. Je to dlhý telefonát, ktorý učí mojho muža božskej trpezlivosti.

“Vedela si, že už máš len trochu strúhanky?”
Mama sa nudí a pochopila som, že už má všetko poupratované. Ako vždy, aj keď zakaždým jej hovorím, nech pekne oddychuje. Muž mi pred odjazdom dobre hovoril, že schovajme jej čistiace veci a prostriedky, lebo zase bude upratovať. Zjavne už vyutierala aj šuplíky v kuchynskej linke.

“Kde máte žehliacu dosku?”
Aha, takže doupratovala, no zjavne nechce oddychovať a už ju “serie” tá kopa vecí na žehlenie. To sme jej zatrhli. Povedali sme jej, že nech nežehlí, že ja to ožehlím, keď sa vrátim a že máme novú žehličku, tak nech ju nepokazí. Možno ju to zastavilo.

“Okopala som vám paradajky.”
Tá ide ako mašina a oddych nepozná. Zase ma po návrate zdrbe, že paradajky sa musia aj pravidelne okopávať.

“Čo vám zajtra pripravím na obed?”
Zajtra sa vraciame a nedaj Boh, aby nebolo navarené. Podľa mňa už dnes večer začne vyvárať.

“Áno, kávovar funguje, ale ja som si doniesla zrnkovú kávu z domu.”
Aj keby stroskotala na opustenom ostrove, moja mama prežije! Vždy, ale vždy si so sebou k nám prinesie zrnkovú kávu, lebo neverí technike. Kávovar síce vie ovládať, aj si vie kávu urobiť, ale aj tak, čo keby náhodou…

V každom prípade, máme to s tou mojou mamou veselo občas, ale je to mama a chvalabohu, že ju máme. Včera večer mi moja kamarátka Peťka napísala smutnú správu, že jej mamina sa už zoznamuje s mojím otcom - zomrel pred 2,5 rokmi a neprejde deň, kedy by mi za ním nebolo smutno.

Takže, vážme si mamy, nech si aj zrnkovú kávu nosia všade so sebou.

Ja pozdravujem tú moju Helenku k nám domov a tú Peťkinu Helenku tam hore…

Tak predsa len vyšlo slnko… Ani páperovú bun

Tak predsa len vyšlo slnko…
Ani páperovú bundu som nemusela vytiahnuť
A ani sme nepreležali celý deň v hoteli na izbe

Takto, ráno po raňajkách som sa začala obliekať do plaviek a ako som tak pozrela von z balkóna, pýtam sa sa sama seba: “A čo chodí polievacie auto?” No nechodilo! Po pár minútach som pochopila, že leje ako z krhly.

“Tak sme dodovolenkovali,” povzdychol si moj muž.
“No tak to nie,” zakoktal zo mňa moj optimistický hlások.
Vonku buchotal dážď, a tak mi nenapadlo nič lepšie len si ľahnúť naspať do postele. Hovorím si, možno keď si zdriemnem, počasie dostane rozum. A veruže - dostalo.

Celkom sa vyjasnilo a my sme si mohli ísť užiť slanú vodu. Moj muž sa stihol aj dopáliť. Keď som mu povedala, že je celý červený, tak ma začal opravovať, že je hnedý, a tak som mu navrhla, že keď sa vrátime domov, mal by zájsť k očnému, lebo sa začínam báť o jeho videnie.

Dnes sme skonštatovali, že Portorož nám vyhovuje aj kvoli tomu, že sú tu normálni ľudia. Ani žiadne čudné indivídua, ale ani zamestnankyne “only faans” na dovolenke. A ani žiadni seniorskí paprdovia, ktorí si zdvíhajú egá cez svoj bankový účet, majú po svojom boku vyplastovanú bábiku a tvária sa, ako ich tá baba o zopár generácii mladšia miluje.

Nič také tu nestretnete, ani nevidíte a to sa mi páči. Dnes som nevidela ani jednu preplastikovanú ženu a keďže žijeme na Slovensku, až mi je podozrivé, že tu niet ani jednej ženy s ústami, ktoré pripomínajú, že si okolo nich nalepila jaternicu.

A tak si dnes hovorím, či táto móda nie je špeciálne len na Slovensku, pretože keď sa prechádzam po Bratislave, tak mi ide očnú rohovku vytrhnúť, keď vidím tie kvantá tých veľkoústnych dám. Keď ste v zahraničí, aspoň si od týchto šialených pohľadov oddýchnete a vaša očná rohovka sa aspoň zregeneruje.

Takže, čo z toho vyplýva? Nech žije normálnosť a obyčajnosť. A nech sa zajtra nedokafre počasie😂

#piran #portoroz #nechzijunormalni #rainydayfun #slovenia #holidays

Normálne som neverila, koľko starých ľudí sa

Normálne som neverila, koľko starých ľudí sa ráno hýbe
Tak som sa rozhýbala aj ja

Včera večer som išla spať o desiatej. Časy, keď som mala 20 rokov a na dovolenke “ruka hore” do rána a potom problém trafiť do hotelovej izby, sú dávno za mnou. Dnes dovolenky nevnímam tak, že “ožerme sa, koľko sa dá”, ale ako oddych. Buď aktívny oddych, alebo “ticho, premýšľam a dajte mi všetci pokoj”.

Večer som zahlásila, že o deviatej chcem byť na izbe, lebo som vedela, že chcem ísť behať. Muž ma síce nazval starou dochodkyňou, ktorá je už po západe Slnka na izbe, ale hovorím mu: “Ráno o pol siedmej potrebujem vstať, takže ak chceš, aby som išla behať s tebou, potrebujem sa vyspat.” Paradoxne - zaspal skor ako ja.

Ráno som teda fakt bola behať. Krása. Popri mori, čo viac si priať? Bola som milo prekvapená, koľko starých ľudí sa zrána hýbe. Rýchlochodza, plávanie v mori a na jednej pláži dokonca dochodcovia cvičili jogu. Bolo to pekné, lebo radosť si treba robiť v každom veku a doležité je zostať aktívny.

Strašne veľa ľudí (podstatne mladších ako je dochodkový vek) sa vyhovára na vek. Kvasia doma, ľutujú sa a jediná aktivita je, keď si idú do lekárne pre igelitku plnú liekov. Ako keby sa báli žiť…

Behalo sa výborne. Nepachtila som, lebo som bola zjavne zaneprázdnená krásnym výhľadom na more. Dala som 5,6 kilometra svojím tempom (nebolo ani na medailu, ale ani úplne slimačie) a spokojná - nabitá enedorfínmi som došla na izbu.

A keďže ma moj muž už dávno predbehol, tak už ma vítal vo dverách s jeho obľúbenou otázkou: “Ideme na raňajky?” Jasné, ideme…

#runrunrun #portoroz #portorozpiran #beham #behprimori #slabikarprezenu #stayactivestayfit #nekvasímvposteli #hokarunning #hoka

Aj napriek blbej predpovedi počasia sme v Slovins

Aj napriek blbej predpovedi počasia sme v Slovinsku!

Jasné, že sme sledovali predpoveď počasia a jasné, že na najbližšie dni hlásia v celej Európe dážď a ochladenie. Napriek tomu sme si s mojím mužom povedali, že nech, že aspoň zmeníme tapety, ako sa hovorí.

Tentokrát som sa na túto mini pidi dovolenku pripravila a pobalila som všetko. Od letných šiat až po páperovú bundu, takže može začať aj snežiť a ja som pripravená. Vždy sa mi totož stávalo, že som sa na prd pobalila a potom som sa čudovala, keď som sa domov vrátila so zápalom močákov, na toalete som plakala a sediac na záchodovej mise som hromžila, že už nikdy nikam nepojdem.

Dorazili sme do Portorožu, pretože to tu máme radi. Len čo sme zaparkovali auto, vybrali sme sa na “krátku” prechádzku do mestečka Piran. Takto, o tej “krátkosti” by som radšej mlčala, pretože za dnešok sme dali 20 000 krokov a unavení sme ako psi.

Moj muž potrebuje jesť trikrát denne, teda to tvrdí on, ale podľa mňa on je stále hladný, takže dnes to skor bola taká gurmánsko - žracia cesta po Portoroži a po Pirani. Ale veľmi fajn, nesťažujem sa.

Ja som si dala na obed kalamáre, moj muž plieskavicu, či ako sa to volá. Ja bez prílohy, lebo kým iní ľudia sa v lete s jedlom krotia, tak mne ako naschvál v lete chutí. S dobrým pocitom, že “milujem delenú stravu a nerobí mi problém” sme sa dostali k najbližšej zmrzlinárni a tam také “sladkoledy”, teda zmrzliny, že odolať? Nemožné! Nechcené!

V každom prípade dnes pekných 34 stupňov. Krása striedala nádheru a dobre nám je. Toto leto sa mi páči. Po rokoch konečne nenakrúcam v lete, takže si užívam voľnejší režim a vobec sa za to nehanbím. Vždy v lete som nakrúcala, vždy mi leto prešlo tak, že som sa nestihla ani spamatať. Tento rok je to iné a ja sa teším, že mi to konečne v 45. rokoch vyšlo!

Tak snáď nám zajtra vyjde aj to počasie. A keby nie, vyťahujem z kufra páperku.

#portoroz #piran #slovenia🇸🇮 #leto2025 #dovolenkavodvojici #tipnavýlet #tipnadovolenku #tipnavikend #muzskozenskysvet #slabikarprezenu

Ako som zmenila uhol pohľadu a je mi lepšie… A

Ako som zmenila uhol pohľadu a je mi lepšie…
Ako som prestala vidieť pohár poloprázdny
A ako ho vidím poloplný.

Niekedy stačí na prefackanie len taká “somarina”. Zmeniť uhol pohľadu na život a zrazu sa vám lepšie dýcha, lepšie spí a dokonca aj vaše nervy vám každý deň posielajú ďakovné bozky a pohľadnice.

A takto som to zmenila ja.
No nebolo to zo dňa na deň.
Ani z týždňa na týždeň.

Bola som vynervovaná zo všetkého. Kričala som, ľutovala som sa, pochovávala som sa a opúsťala som sa. Poznáte tie stavy, keď sa vynervujete tak, že by ste získali za to zlatú medailu. Keď som mala urobiť niečo pracovne, tak som sama seba tak vystresovala, že by som si dnes za to dala facku.

Drama queen!

Keď som čakala na nejakú odpoveď, tak som si rýchlo vytvorila v hlavičke odpoveď, ktorú by som pozitívnou rozhodne nenazvala. Keď som mala niekam ísť, tak mi začalo naskakovať sto dovodov, prečo sa mi tam nechce ísť a prečo je vlastne zbytočné tam chodiť.

Ja som sa vlastne tak zžila so svojou vytvorenou drámou mixnutou s pesimizmom, že už vážne som sa za to sama na seba hnevala. Do zadku sa nakopať a aj to by nestačilo.

A potom som začala meniť uhol pohľadu. Snažila som sa nevytvárať si katastrofy, nesúdiť, nemyslieť negatívne… kurnik, na začiatku to vobec nebolo ľahké a nebudem hovoriť, provokatéri v mojej mysli pracovali na plné obrátky.

Vedome som sa učila myslieť pozitívne. Nachádzať vo veciach, v situáciách a v ľuďoch skor to dobré, inšpiratívne, pekné… aj keď pozor, Panenka Mária sa zo mňa nestala a zase, keď sa niekto správa svinsky, tak to neznamená, že mu umelo nasadím svatožiaru.

Namiesto vety “nechce sa mi”, si hovorím “vyskúšam a uvidím. Namiesto vety “dopadne to na pi…”, si hovorím - a čo ak to dopadne dobre. Namiesto vety - “kurnik, zase prší”, si poviem - “skvelé, aspoň nemusíme polievat”. Namiesto - “veď ja nestíham”, si poviem - “kedy prídeš, vtedy prídeš, nikto ťa za to nezabije.”

#pozitivnemyslenie

Load More Follow on Instagram